My story

Toto je môj príbeh, dúfam, že sa Vám bude páčiť
PREDSTAVENIE

Ahoj, ja som Tatiana Cisrová a mám 19 rokov. Skončila som 4-ročný gympel a teraz budem chodiť na vysokú školu UMENIA. Ako odbor som si vybrala Výtvarné umenie. Maľovanie je mojou záľubou a keď maľujem som v siedmom nebi. To všetkého najradšej maľujem tváre. Moji rodičia boli mnou namaľovaný snáď ...mmh... 20-krát. Maľujem od útleho detstva. V dospelosti sa chcem maľovaniu venovať profesionálne. Na výšku som prišla so svojou najlepšou kamarátkou Karin Jaškovou.

Je to naj pojašenejšie dievča aké poznám. Aj jej priezvisko to naznačuje. Ona si vybrala odbor herectva. Jej najnovší image je podľa Rihanny, ktorú začala počúvať. Preto má tak ostrihané vlasy. Má veľmi milú a zábavnú povahu. Vždy ma dokáže rozosmiať a povzbudiť.
Z našej školy ešte sem išli dvaja. Nejaký Filip a Zuzana. Poznám ich len z videnia, lebo boli z inej triedy. Filip študuje hudbu Zuzana herectvo. Kvôli nedostatku financi som sa rozhodla ísť na intrák. Karininy rodičia sú bohatý, ale Karin chcela byť so mnou a tak ide aj ona. So svojimi rodičmi pristúpila na dohodu, že si dovezie vlastný nábytok (tá sa má ) . Ja si donesiem vlastné pokrývky, stojan a osobné veci. Aj tak viac pre seba nepotrebujem (ja som jednoduchý umelec )
POKRAČOVANIE NABUDÚCE...

No je ten ťimť kúl. Najprv sa mi to nepozdávalo, ale vyzerá to, že cibrí fantáziu. Príbeh je celkom dobre umelý, nemá jasný dej, ale zato je celkom GUD. Aspoň sme sa zasmiali. Horšie sú na tom len animácie, ešte dobre, že nevieš pridať skutočné tváre, ktoré fotíš na tikitály. Možno by som tam bol už dávno býval prifarený a strašne by som sa hanbil za vymyslené bradavice .......

Veľmi pekný úvod
A prečo tam niesú fotky

Sú tam, len ich asi nevidíš kvôli PC

1.diel
"A sme tu." Oznámil mi otec a zastavil auto. To mi stačilo na to, aby som stihla vyskočiť z auta. Porozhliadla som sa okolo seba.
"Tu strávim päť rokov." Pomyslela som si. Môj "všetko skúmajúci" pohľad sa zastavil na hnedej budove.

"Môj nový domov." Prebehlo mi hlavou a mala som z toho zmiešané pocity.
"Tvoj nový domov." Povedal mi otec a začal vyberať tašky z kufra von. Keď som sa balila, chcela som aby to bolo max. ma tri tašky a teraz vidím narastajúcu kopu tašiek. Do rúk som zobrala tri a pomaly, všetko obzerajúc som vchádzala do budovy. Vošla som dnu a podišla ku vrátnici. Tašky som položila na zem a snažila som si vyhrabať potvrdenie o ubytovaní v tomto internáte, z príručnej kabelky (skôr kabele ).
"Dobrý deň. volám sa Tatiana Cisrová.."
"Nezaujíma ma ako sa voláš, ukáž mi potvrdenie." Nahla sa ku mne svojou vychrtlou tvárou, "samozrejme ak nejaké máš."
"Áno, áno mám. Nech sa páči." Vyjachtala som zo seba a podala jej ho.
"Tatiana Cisrová?"
"Áno to som ja."
"Máš izbu č. 5, na poschodí vľavo a kúpeľňu so slečnou Jaškovou." Povedala a podala mi kľúče.
"Ďakujem..."
"Nezdržuj ma, zbohom."
Zodvihla som si tašky, ale kľúče som nemala kam dať. Narýchlo som si ich strčila do vrecka. Vrátnička ma sledovala s opovrhnutím.
***
Schody boli hneď v strede vstupnej chodby. Vyšla som hore a poobzerala som sa okolo seba. Nachádzala som sa vo veľkej miestnosti s napoly rozbitým televízorom, do trhanými sedačkami, počítačom a malou rozbitou chladničkou. Otec asi vycítil moje pocity a preto povedal.
"Aspoň máš vlastnú izbu," chlácholil ma. Usmiala som sa naň ho.
Zohla som sa, že zložím tašky a kľúče mi vypadli z vrecka. Položila som tašky a chcela som si ich zodvihnúť, ale niekto ma predbehol.
"Asi ti niečo spadlo." Ozval sa hlas nado mnou . Vystrela som sa a ocitla som sa voči Filipovi, ktorý držal kľúče od mojej izby.
"Áno uhádol si spadlo." Povedala som nahnevane ani neviem prečo. Vytrhla som mu ich z ruky. "Ďakujem."
"Rado sa stalo." Povedal a oči sa mu smiali. "Inak ty si tá Ta..mara?"
?Tatiana." Opravila som ho a odomkla izbu.
"Filipinko kde si?" Ozval sa taký falošný hlas až mi nabehli zimomriavky. Ale ten hlas som niekde počula. Áno, bol to hlas Zuzičky. Ktorá počas štyroch rokov na gymply vystriedala všetkých chalanov z ročníka. A teraz má Filipa, začala som ho ľutovať.
"Tu som." Ozval sa jej Filip. Zuza ku nemu pribehla a zavesila sa naň ho a dala mu pusu.

"To je absolútne nemorálne, protizákonne, ilegálne, neetické, znechucovanie verejného činiteľa. FÚJ!!!" Ani som sa nemusela otočiť a hneď som vedela komu ten hlas patrí.
"Čaw. To si ani neprišla pozdraviť starú kamošku. Ja budem strašne plakať a celú noc nebudem kvôli tebe spať." Uťahovala si zo mňa a robila strašne smiešne grimasy. Nevydržala som to a vybuchla som do smiechu.
"Prepáč, práve som došla." Hovorila som jej keď som sa trochu ukľudnila.
"Ospravedlnenie sa príma. Teraz poď dnu!"
Stlačila som kľúčku plná očakávania a vošla som dnu.

"Tak isto ako vyzerala moja izba pred tým než sa tam nahrnuli sťahováci s úplne novým nábytkom."
"Je to tu strašne neútulné." Poznamenala som.
"Tak si to spravíš. Však si na to expert." Vyplazila mi jazyk.
"Tak Tatianka, budeme sa musieť rozlúčiť, lebo musím ísť do práce." Povedal ocko. Vrhla som sa mu okolo krku.
"Budem vám volať. Pozdravuj maminku."
"Budem. Ahoj."
"Ahoj." A odišiel Ešte chvíľu som pozerala na dvere.
"Na nete sú vraj informácie o jednotlivých fakultách. Poď sa ku mne na to pozrieť. Mám tu aj notebook."
Tašky som nechala na zemi a prešla som cez kúpeľňu do Karininej izby. Úplne mi vyrazila dych.

Mala to tam naozaj super. Dokonca aj vlastnú telku. Všetko vo veľmi pekných farbách. Aj keď nie všetko spolu ladilo. Ale to je jej štýl. Pojašený .
"Kam ste dali ten starý nábytok?"
"Do skladu. Však tento budem mať 5 rokov a mám mi vydržať." Zazubila sa na mňa a zapla notebook. "Poď sa zaregistrovať a zistiť informácie prvá."
"Okej." Sadla som si na jej miniatúrnu stoličku a zadal som svoje meno a e-mail. Po chvíli mi na mail došlo prihlasovacie meno a heslo. Prihlásila som sa a vytlačila som si informácie. Boli to štyri papiere.
"Už to mám. Môžeš ísť ty, ja si to zatiaľ prečítam."
Zobrala som papiere, sadla si na jej veľmi pohodlnú pohovku a začala ich čítať. Po chvíli som sa dozvedela to čo som chcela vedieť. Kedy, s kým a kde budú prednášky a aké knihy si mám zohnať.
"Už to mám aj ja. Čo si zistila?"
"Že si budem zobrať veľkú tašku a navštíviť knižnicu."
"Aha. Ja už všetky knihy mám, komplet nové." Povedala a ukázala a kôpku kníh v kúte.
"No a ešte som ti zabudla povedať, rodičia strašne trvali na zmene kúpeľne," zagúľala očami. "A na našej vlastnej mini chladničke."
"Dobre, že hovoríš, vyhladla som. Ráno som bola celá vystresovaná, že budem s nejakou fiflenou ako napríklad Zuzou a nič som nezjedla."
Zobrala som papiere do ruky a prešla som do kúpeľne. Poobzerals om sa okolo seba. Naozaj! Mali sme tam sklenenú sprchu, nový čistý záchod, veľké umývadlo a ešte väčšie zrkadlo a v rohu bola mini chladnička. Otvorila som ju a bola celá preplnená. Vybrala som si horálku a začala som ju chrúmať
***
Celý zoznam kníh som si prepísala na jeden papier.
"Ahoj, ja už teda idem. Podľa tejto mapy čo si mi vytlačila sa to pokúsim nájsť."
"Ahoj. Škoda, že nemôžem ísť s tebou, ale nechcem im tu nechať celú izbu napospas." Myslela tým, že prišli maliari a maľovali, a dávali jej nový koberec do izby. JA som držala v ruke veľkú tašku, zoznam kníh a mapku školského areálu, ktorú mi Karin vytlačila.
***
Po chvíľkovom hľadaní (asi pol hodinu ) som našla školskú knižnicu.

"Konečne som to našla." Zamrmlala som si pre seba. Vošla som dnu a zapísala som sa a zaplatila 50-,. Dostala som jednoduchý knižný poukaz.
Vyšla som hore po schodoch a začala som vahľadávať knihy.

Vďaka mojej male inteligencii som tam bola asi dve hodiny, ale našla som to čo som hľadala.

Obávala som sa, že mi pukne taška no nestalo sa. Kníh bolo veľmi veľa, ale zvládla som to. A hádajte koho som nestretla.

Ale, prečo ma to vlastne vzrušovalo? Normálne si tu hľadal knihy. Som na seba vážne nahnevaná, žeby som sa zase bez môjho vedomia zamilovala? Dúfam, že nie. Takéto myšlienky musím vypustiť z hlavy. Zodvihla som tašku a išla si knihy zapísať. V duchu som si nadávala.
***
Cestou naspäť som už ľahko zvládla. Prišla som dole do intráku a uvidela som niečo čo ma úplne ochromilo. Od prekvapenia som pustila tašku na zem a knihy sa mi rozsypali po zemi.

Rýchlo som sa zohla a zbierala knihy. Nevidela som Zuzu ráno s Filipom? Videla, ale to znamená, že počkala kým pôjde do knižnice. Áno to dávalo zmysel. Ale takto nehanebne ho podviesť. Mala som sto chutí jej to vyčítať, ale zahryzla som si do jazyka. Zodvihla som sa a vzpriamene som okolo nich prešla.
"Mala by som sa odreagovať. Upravím si izbu." Povedala som si a tak som aj spravila. Z mojej neútulnej izby sa po hodinke "tvrdého" makania stala veľmi útulná izba umelca .

Na stole som už mala už mala rozhádzané knihy a v strede izby trónil môj nový nedokončený výtvor. Bola to Karin. Mala som zmenené obliečky, na zemi koberec, stojan a moje skice.
Nad posteľou som mala zavesený môj prvý výtvor a môj najväčší výtvor

Oproti posteli som mala môj najnovší, dokončený výtvor. Ja viem nič moc. Ale cez leto som mala takú pochmúrnu náladu, po láske, ktorá zle skončila
.

Na svoju "zútulnenie" som bola hrdá. Ja viem trošku neporiadok. Ale toto nebol naozajstný neporiadok. Toto je umelecký neporiadok. Pozrela som sa von oknom a už sa stmievalo. Normálne na mňa doliehala únava. Obyčajne som zaspala okolo deviatej, desiatej, ale po tom to dni som bola vyčerpaná. Z našej mini chladničky som si dala keksík, umyla si zuby a vo svojom kravičkovom pyžamku som si ľahla spať.

V posteli som rozmýšľala o tom čo sa dnes prihodilo a či a naozaj nie som zamilovaná. Ale za tieto myšlienky som si dala facku a zaspala som .

Pekný dielik

Suprowský príbeh, búfam že bude pokračowanie

2.diel
Môj život bol od prvého dňa rovnaký. Ráno som vstala,

osprchovala sa,

zišla dole na raňajky a naraňajkovala sa,

prezliekla som sa, šla na prednášky

napäť som sa vracala na obed,

kde som stretávala Zuzu s tým chalanom, lebo Filip obedoval inde, oddýchla som si a zase šla na prednášky. Po prednáškach som sa učila.

A nakoniec som si ľahla spať.

V takomto monotónnom živote som stihla prejsť 3/4 ročníka. Jeden deň mi zmenil môj doteraz nudný štýl života.
Šla som práve okolo Zuzi,

keď v tom prišiel na chodbu Filip zvonka.
"Ahoj Zuzka, dnes som sa vrátil..." Jeho úsmev mu zamrzol pri pohľade na to čo Zuza robila.Ja som zostala stáť, aby som videla čo sa stane.
[/URL]
Zuza a ten chalan od seba rýchlo odskočili a vyzerali ako malé deti prichytené pri niečom zakázanom.
"Čo má toto znamenať? "Šokovane hovoril Filip, teda priam kričal.
"To...ja....chcem povedať.....my...on..." Jachtala Zuza a zrazu sa jej všetko sebavedomie stratilo.
"Takže ja ti to poviem týmto sme my dvaja nadobro skončili."

"Ale Filipko, rozmysli si to." Povedala a chcela sa mu hodiť do náruče, Filip ale ustúpil a ona padla zadkom na zem.

"A ešte niečo, už dlhšiu dobu sa mi páči svojim správaním jedno dievča a je aj veľmi pekné." Oznámil jej a podišiel ku mne. Nevedela som prečo a zrazu ma chytil a...

Teraz sa Zuza tvárila veľmi prekvapene, ale ja som bola ešte viac šokovaná. Zuza sa začala tváriť, že plače.


Tie grimasy sa asi učili na prednáškach. Spýtam sa na to Karin. Ja som bola ešte z toho v šoku. Filip na mňa žmurkol a odišiel do svojej izby. Ako zavrel dvere, Zuza sa upravila a hodila sa na toho chalana.

Asi jej to bolo jedno. Možno má v rezerve ďalších päť chalanov. Ja som si ľahla na svoju postel a rozmýšľala, čo sa to vlastne stalo. Od Filipa je to nezodpovedné. len tak ma pobozká a odíde. Myslela som aj na reakciu Zuzy.

Postavila som sa a začala som maľovať. Svet pre mňa prestal existovať a bola som iba ja, plátno, farby a štetce.

Maľovala som do noci a potom som si ľahla spať.

jo super nowy diel velmi sa mi paci a tesim sa na dlasi

Ďakujem Emmi

nie je zaco, kedy bude nowy diel?

tak vám sem dám tretí diel :
3.diel
Nastal deň koncoročných skúšok. Teoretické skúšky sme mali za sebou. Nastal čas na praktickú časť skúšiek. Z nášho odboru budeme mať výstavu, z divadelného budú mať predstavenie a z hudobného koncert. Ja som namaľovala profil africkej ženy.

Využila som temperové farby. V celku som bola s ním spokojná. Karin a jej trieda mali predstavenie s názvom „Príroda“. Túto hru napísali žiaci, ktorý študujú dramaturgiu. Zuza v tej hre hrá hlavnú úlohu, Karin druhú hlavnú, ale má viac textu. Ale späť ku mne . Od toho „incidentu“ sme sa Filipom skamarátili. O tom čo sa stalo sme sa vôbec nerozprávali a spojovalo nás iba priateľstvo. On bude mať koncert. Dozvedela som sa z našich strašne dlhých rozhovorov, že hrá na klavír, husle a gitaru. Zistila som, že máme rovnaké názory na rodinu, deti, politiku, zvieratá, zábavu a aj životné prostredie.
Ráno som sa zobudila skoro na zlý sen, snívalo sa mi, že som bezpodmienečne prepadla. Posadila som sa na posteli so zrýchleným dychom. Uvedomila som si, kde som a ľahla som si naspäť.

Nemohla som zaspať, stále som myslela na vyhodnotenie. Obraz som už odovzdala, teraz som sa len mala dozvedieť hodnotenie a výsledky. Poobede by mal byť koncert, potom výstava a podvečerom divadlo. Zaspať sa mi nepodarilo. Tak som vstala z postele.

Vstala som a pretiahla som si svaly. Postavila som sa a automaticky som upravila posteľ.

Potom som si vlasy zopla do dvoch copov a obliekla som si pohodlné oblečenie. Vošla som do kúpeľne, vyčistila som si zuby a umyla som si ruky.

Ako som chcela ísť von z kúpeľne, všimla som si niekoho v sprche.

„Áno to som ja. Aj ty si hore?“ Spýtala sa ma Karin a utierala sa uterákom.
„Nemohla som zaspať. Stále musím myslieť na výsledky. Dúfam, že neprepadnem.“
„Neprepadneš. Ak ty prepadneš tak ja som už dávno vylúčená zo školy.“ Pokúšala sa mi zlepšiť náladu, ale sama vyzerala vystresovane. „Počkaj ukážem ti môj kostým. To budem vyvaľovať oči.“
„Ten kostým, s ktorým si robila také tajnosti?“ Horela som nedočkavosťou. Vošla som do jej izby.
„Teraz sa nepozeraj. Prezlečiem sa.“ Žmurkla na mňa Karin a ja som sa poslušne otočila. Začala niečím šuchotať.
„Už môžeš.“ Povedala a ja som sa otočila.

Keď si to konečne obliekla. Kukla sa na mňa.
„Ako vyzerám?“

„Dobre. Určite zažiariš.“ Povzbudila som ju a ona sa na mňa váhavo usmiala. Potľapkala som ju po pleci a ona si to vyzliekla.
***
Konečne bolo po obede
Išla som sa pozrieť za Filipom ako je na tom. Zaklopala som, ale nikto mi neodpovedal okrem hudby. Vošla som a uvidela som Filipa ako si prehráva skladbu, ktorú bude hrať na koncerte, na svojom mini klavíri.
„Ahoj Filip.“ Pozdravila som ho.
„Počkaj, len to dohrám.“ Dohral. Hral veľmi pekne. Keď dohral vstal a podišiel ku mne.
„Ako sa máš?“ Spýtala som sa ho.
„Mám strašnú trému. Ja viem, znie to akoby som bol slaboch.“
„Ale nie. Nie si slaboch, lebo si si to priznal.“ Povedala som mu a objala som ho.

„Ďakujem.“ Povedal.
„Ja už musím sa ísť prezliecť. Stretneme sa na koncerte.“ Rozlúčila som sa s ním.
„Ahoj.“ Povedal a pozeral sa na mňa ako odchádzam.
Obliekla som si biele šaty a v zrkadle som si upravila vlasy.

Pozrela som sa na hodinky a zhrozila som sa. Musím si pohnúť.
***
Po koncerte som si rýchlo šla spraviť vlasy a mej-kap. Do výstavy som mala necelú polhodinu.

Prešla som do galérie a čakala som na vernisáž. Keď konečne začala, popozerala som si ostatné obrazy a porovnala som ich s mojim. Necítila som sa dobre. Keď konečne skončila, musela som sa prezliecť na predstavenie.

***
Predstavenie sa konalo v mestskom divadle a my študenti sme mali vstupenku za polovičnú cenu. Divadlo som našla ľahko.
Sadla som si úplne dopredu aby som videla Karin zblízka.

Mohla som si sadnuť hore do balkónov, ale to by som dobre nevidela.

Čakala som na začiatok vystúpenia. Keď konečne začalo, pozorne som počúvala a pozerala. Na koniec vystúpenia som odušu tlieskala, lebo to bolo výborné a Karin mala poslednú scénu.

Po ukončení som sa prešmykla do zákulisia za Karin.

Celú som ju vyobjímala.
„Bola si úžasná.“
„Ďakujem.“
„Najviac sa mi páčila tá scéna v lese.“
„Vážne aj mne sa tá tiež páčila.“
A tak ďalej. Počkala som ju kým sa obliekla a spolu sme sa vybrali do hlavnej budovy univerzity, lebo tam mal byť oznam s výsledkami.
***
Prišli sme do tej budovy a celé nedočkavé sme s a predierali pomedzi študentov. Karin tam šla prvá a ja som ju počkala pre davom. Keď konečne vyšla von, tvárila sa smutne.
„Ako som dopadla?“
„Počkaj...smrk...“ Robila si zo mňa srandu. „So smútkom ti oznamujem, že sme obidve...prešli na jedničku!“ Vyhŕkla a hodila sa mi okolo krku. „Budem to musieť povedať rodičom, ahoj.“ Rozlúčila sa so mnou. Pobrala som sa smerom do intráku.
***
Došla som na pozemok internátu a tam ma čakal Filip.
„Ahoj. Ako si dopadla?“

„Výborne. A ty?“

„Tiež dobre. To som rád.“ Povedal, začervenal sa a chytil ma za ruky.

Teraz som sa pre zmenu začervenala ja.
„Tak sa maj dobre.“ Povedal a pustil ma.

„Ahoj.“
Pobrala som sa do izby a strašne skoro som si ľahla spať. Mala som dnes rušný deň.

to je fak super som rada ze presli na jednotku ma pekne oblecenie, sú pekne fotky, text proste wsetko je uzasne si super magg i

ďakujem

super diel super diel asi to nemusim trikrat pisat, proste je to suer diel
tesim sa na pokracowanie

to sa teda môžeš tešiť

to som rada

4.diel
Samá zmena. Všetko sa zmenilo za tie ďalšie štyri roky. Teda skoro všetko. Karin podrástli vlasy a má nový strih. Už nie je tá pojašená dievčina.

Už je z nej žena. Aj keď nejaká pojašenosť jej zostala. Úspešne doštudovala a teraz je herečka s vysokou školou. Ja som sa tiež zmenila, najviac som sa asi zmenila povahovo. Nie som tá osemnásť ročná baba s dlhými vlasmi, bez budúcnosti, bez cieľa a hlavne bez lásky. Teraz som dvadsaťtri ročná akademická maliarka s kratšími vlasmi a so zásnubným prsteňom na ruke. Presne o týždeň sa stanem tou najšťastnejšou ženou na svete. Za to môže moje nedávne zasnúbenie s Filipom. Nedávne? No...pred polrokom. No mne to pripadá ako by to bolo pred chvíľou. Inak, sedela som vo svojej izbe, ktorá už o chvíľu nebude moja a nerušene som civela na holé steny a premýšľala.

Veľa vecí mi behalo hlavou. Tento mesiac som mala preplnený. Buď som sa učila na skúšky, alebo som pripravovala veci na svadbu. A teraz ku koncu som sa musela ešte aj pobaliť, vyčistiť izbu, vrátiť požičané veci. Pobalená som, veci sú vrátené a aj bývanie. To mi zabezpečila Karin. Rodičia jej kúpili dom. Kým si nezoženieme bývanie, budem ja bývať u Karin a Filip u rodičov. Včera som bola s Karin vyberať si svadobné šaty. Kúpila som si jedny strašne krásne. Cítila som sa v nich ako princezná. K tomu mám aj závoj. Sedela som a rozmýšľala nad rokmi prežitými v tejto izbe. Keď som očko hodila na hodinky bolo pol štvrtej. O chvíľu príde po mňa taxík. Tento raz nejdem s otcom, lebo má prácu. A matka? Na tú nechcem myslieť. Ale teraz keď som na ňu už raz pomyslela, už sa mi spomienky s detstva, len tak hrnú. Moja matka teraz.

Kedysi slávna speváčka. Aspoň za mladosti ňou bola. Ako mladá sa vydala za môjho otca. Nechcela mať deti, aby bola stále krásna a aby jej to neuškodilo na sláve.

No z jednej noci, keď si nedávali pozor, moja matka otehotnela. Keď sa to dozvedela, okamžite chcela ísť na potrat. No otec ju prehováral, že tehotenstvo je v móde, že si po pôrode to dieťa vezme a bude sa oň starať a že potom môže ísť na plastickú operáciu, kvôli ovisnutému bruchu. Matka sa dala presvedčiť a keď porodila, okamžite ma dala otcovi a šla na operáciu. Otec sa so mnou odsťahoval a celé detstvo sa o mňa staral iba on. Matku som videla v televízii a občas na moje narodeniny, keď prišla mali sme oslavu. Posledných šesť rokov som ju nevidela. Len otec mi doniesol jej fotku. Po mojom odchode sa otec opäť nasťahoval ku nej. Už jej bolo smutno má veľký dom sama, so služobníctvom.

Pozrela som sa von oknom a taxi práve dorazil. Presne som to stihla. Veľmi dlho som sa zamyslela. Poobzerala som sa okolo seba, lebo som si to chcela zapamätať.

Zišla som dole po taxikára.
„Dobrý deň. Prosím pomohol by ste mi s kuframi? Mám ich veľmi veľa.“
„Áno zaiste. Doveďte ma tam.“ Ukázala som mu ktoré má zobrať a ja sama som zobrala dva. Zišli sme dolu ku taxíku a ja som sa posledný krát pozrela na budovu a zavrela som dvere auta. Predo mnou je môj nový život.

NABUDÚCE: Svadba, začiatok svadobnej cesty a nečakané udalosti, zmenia život Tatiany. Toto sa dočítate v novom dieli My Story od Maggi!!!

júú to je super diel teším sa na ich svadbu

thanks

Pekný dielik a kedy bude nový

krasne uz sa tesim na dalsi diel

Maggi,je to vážne SUPER ......pokračuj

5.diel
„Dnes je veľký deň“ Pomyslela som si a posadila som sa. Pretrela som si oči a rýchlo odhrnula perinu. Postavila som sa a očami som skontrolovala šaty či sú tam, kde som ich včera večer dala, či ich niekto nebodaj neukradol. Ale boli tam. Rozospato som sa presunula do kúpeľne kde som si spravila rannú hygienu. Pri sprche som sa prebrala a cítila som sa oveľa sviežejšie. Prezliekla som sa z pyžama

a prečesala som si vlasy. Zišla som dole, ale Karin som nikde nevidela. Potom sam si na stolíku všimla odkaz.

Prečítala som si ho a hneď som si išla do chladničky pojedlo. Hodila som ich do mikrovlnky a počkala som kým sa zohrejú.
„Pííp.“ Zapípala mikrovlná rúra a vybrala som z nej hrianky, ktoré lákavo voňali. Sadla som si za stôl, ale akosi ma prešla chuť do jedla.

Keď som to do seba konečne napchala, pozrela som sa na hodiny a skoro som dostala infarkt. Za hodinu mám byť pred kostolom. Schody som vybehla po dvoch a rýchlo som zo seba zhodila oblečenie a začala som si obliekať šaty. Vtom niečo dole buchlo.
„Už som späť.“ Zakričala Karin. “Nepotrebuješ pomôcť?“
„No...aj...áno..“
„Okej už idem.“ Odpovedala a svižne vybehla hore schodmi. V rukách držala zabalené kvety. Podišla ku mne a zapla mi zips.
„Ďakujem.“
„Nie je začo. Teraz ti spravím účes a namaľujem ťa. Ako som ti sľúbila.“
„Dobre.“
„Sadni si sem.“ Povedala a ukázala na kozmetický stolček so zrkadlom. Poslúchla som a sadla som si.
„Zavri oči a otvor ich až keď ti poviem.“ Rozkázala a ja som poslušne zavrela oči. Cítila som ako mi pudruje tvár, nanáša maskaru, rúžuje pery a veľa iného. Pritom si pohmkávala svadobný pochod.
„Môžeš.“ Konečne som otvorila oči a onemela som od úžasu. V zrkadle na mňa vyvaľovala krásne namaľované oči prekrásna dievčina so závojom na hlave.

„Ako sa cítiš?“
„Ako úplne iný človek. Tisíckrát ďakujem, si fakt zlatá.“
„Rado sa stalo. Inak nemáš trému?“
„No aj áno. Teda vážne mám a poriadnu.“ Priznala som sa.
„To nič o chvíľu príde po teba auto. Si zbalená?“
„Áno. Komplet, som pripravená aj na mesiac.“ Povedala som jej zmyslela som si na našu svadobnú cestu na Hawai.
„Určite nechcete mať hostinu?“ Spýtala sa ma aj keď moju odpoveď už dávno poznala.
„Nie, lebo nemám rada keď je veľa ľudí po kope a nestíhame to. Jediný možný let je tesne po svadbe. Inak by sme museli ísť až za mesiac.“
„No tak dobre. Pozri práve prišlo auto.“ A naozaj dole na mňa trúbilo auto. Karin mi podala kvety a išla som dole.

***
Dorazili sme pred kostol sv. Márie a ja som vystúpila s auta celá nervózna. Ruky som mala celé spotené, ale však by som si ich neutrela do šiat!?


Vedľa kostola je svadobný stánok, kde bude aj naša svadba. Poobzerala som sa ľudia sa už začali zbiehať. Medzi nimi som hľadala otca. Zakýval mi.
„Tu som. Si krásna.“ Povedal keď sa ku mne dotlačil.
***
Zazvonili zvonce a orgán začal hrať svadobný pochod. Otec ma chytil a začal ma viesť uličkou.
Pomaly, ale iste som sa približovala. Filip sa otočil a zreteľne som videla ako sa mu oči od prekvapenia a šťastia zväčšili. Naznačoval mi, že mám pokračovať. To ma posmelilo a uvoľnila som sa. Po chvíli som už pozorne počúvala čo hovorí kňaz. Na všetko som odpovedala a aj Filip.
„Tatiana Cisrová beriete si Filipa Sadovského za svojho právoplatného manžela?“
„Áno.“
„Filip Sadovský beriete si Tatianu Cisrovú za svoju právoplatnú manželku?“
„Áno.“
„Môžte si vymeniť prstene.“ Povedal a mi sme sa k sebe otočili.



Usmiala som sa naňho. Úsmev mi odpovedal a otočili sme sa ku kňazovi.
„V mene Otca, i Syna, i Ducha Svätého vás prehlasujem za právoplatných manželov. Dajte si novomanželský bozk.“ Viac nám nechýbalo a pritisli sme sa k sebe.

Všetci nám tlieskali, ale ja som nepočúvala. Sústredila som sa iba na svojho manžela. Po obrade nám všetci gratulovali a dávali nám hromadu kvetov. Ja som sa išla rýchlo prezliecť a od šťastia som plakala.
„Si pripravená?“
„Áno, môžeme ísť.“ Povedala som a dala som mu veľkú pusu.

Kufre sme už mali pripravené v aute. Ešte sme sa išli rozlúčiť, no museli sme sa ponáhľať.
***
Prišli sme pred letisko. Začali sme vyťahovať kufre z auta šli sme ich dať na pás. Filip išiel na dvakrát, kvôli počtu kufrov. Ale nakoniec sa nám podarilo označené kufre dať na pás.

Šťastne sme sa na seba pozreli a išli sme si sadnúť do letiskovej haly. Sedeli sme na ľavičkách asi takú štvrť hodinku. Pozrela som na tabuľu, ktorá písala, ktoré lety kedy idú.

Na svadobnú cestu som sa tešila ako malé dieťa. Vyvaľovanie pri mori, kúpanie, leňošenie a to všetko s mojim manželom. Od šťastia mi podskočilo srdce.
„Výzva pre cestujúcich, ktorý idú letom na Hawai. Opakujem výzva pre cetujúcich, ktorý idú letom na Hawai.“
Chcela som isť, ale Filip ma zastavil.
„Počkaj, nebojíš sa?“
„Trochu áno.“ Povedala som.
„Ja tiež, ale som veľmi rád, že budeš so mnou.“ Povedal a nahol sa ku mne.

O chvíľu som sa zhrozene pozrela na hodinky a počula som to čo som počuť nechcela.
„Posledná výzva pre cestujúcich, posledná výzva pre cestujúcich.“
Rýchlo som vstala a uvidela som naše kufre ako ich na vozíkoch dávajú do lietadla.

A na nešťastie sa aj rozpršalo. Chytila som Filipa pod pažu a ťahala som ho ku lietadlu.

Vzadu na prístavnej ploche nás čakalo. Rýchlo sme tam prišli a ukázali pas, letenku a ešte sme aj prešli kontrolou. Našla som si svoje miesto

Sadla som si pripútala som sa a zavrela som oči. Nemávala som problémy so žalúdkom a preto som ani nevracala pri vzlete. Potom som ani necítila, že letíme. Zaspala som a po pol hodinke som sa zobudila na divoké húpanie lietadlom.
Pozrela som dole a pod nami bol ostrov so sopkou.

No vtom niečo strašne šklblo lietadlom. Strašnou rýchlosťou sme klesali. No potom si už iba pamätám, že ma nieto vyhodil von z dverí, výkriky, hrmot a padnutie do vody.
***
O deň neskôr.
Otvorila som oči a uvidela krásne modré nebo. V meste ani nebo nebolo vidieť. Asi som už na Hawaii.

„Nemôžem byť na Hawaii, havarovali sme.“ Prebehlo mi hlavou a rýchlo som sa posadila.

Ležala som na nejakej mokrej kope lístia. Rýchlo som sa postavila a hľadala som ho. Áno môjho manžela bez neho nemôžem byť teraz, keď neviem kde som, kde sme!

Nenašla som ho keď vtom niečo zašuchotalo pri mne. Strašne som sa zľakla, ale zistila som, že to je Filip. Hneď som sa mu hodila okolo krku.

Až potom som si všimla čo máme na sebe. Boli sme úplne otrhaný a ja som mala odšklbnuté vlasy. No to mi nevadilo. Hlavne, že som tu ja s Filipom a že obaja sme živí a zdraví.
„Kde to sme?“
„To netuším ani ja, príliv nás sem zaniesol potom čo sme obaja spadli do mora.“
„To ty si ma vyhodil z lietadla?“
„Áno a potom som skočil za tebou. Keby sme tam zostali potopili by sme sa aj s lietadlom.“
„Strašne ti ďakujem. Ale čo teraz?“
„No to neviem ani ja. Budeme musieť začať žiť novým životom stroskotancov......“

toto som uz citala ale je to super dielikkkkk