Sárin život

Tento príbeh píše moja kamoška:

Sárin život

Ahojte!

Som Sára Bruklín.Bývam v Kvetolukove a mám 20 rokov.

Presťahovala som sa sem pred rokom s mojou

Mačkou Tamarou.Mám rada šport a umenie.To je asi všetko.

Prajem vám dobré čítanie mojho príbehu




Ach nie! Zvoní mi budík a ja musím vstávať na pohovor sekretárky. Tak velmi
sa mi nechce!(Patrím totiž mezi spáčov, ktorí majú radi spať.)
Odhrnula som si svoju teplučkú deku a vykymácala som sa s postele.
Tamara ešte spala, čo je dobre lebo nestihla nič vyviesť .Aspoň dúfam.



Pomalými krokmi som vykročila do kúpeky ale ešte pred tým som sa chcela
uistiť
Že je všetko v poriadku. No a nebolo! Tamara rozstrhala fotelku. Zostali z
nej iba kusy látky a pružiny.




Nechápem čo ju to pochytilo!? Nikdy mi zatiaľ nič neroztrhala. No a teraz.
Išla som jej hneď vynadať .Ale vo svojom pelechu už nebola. Bola v kuchyni
a napchávala sa granulami.
,,Tamara! "Zakričala som.
Vystrašene sa na mňa pozrela.
,,Vysvetlíš mi prečo si roztrhala sedačku?"



,,No."
,,Ty si myslíš, že keď to kúpi niekto iný tak to možeš zničiť?"
,,Vieš vobec koľko ma tá fotelka stála?"
,,Vlastne to ani ja neviem ale viem že vela."
,,Choď do pelechu,a kým sa nevrátim tam zostaneš!"





Bola som na ňu tak naštvaná. Ako može byť zviera tak...tak.. áh. Neviem
preto to vhodné slovo.
Je to už jedno. Išla som sa do kúpelky učesať. Ale mala by som si urobiť
niečo z vlasmi.

A čo tak toto:



Alebo toto:


Haha!:


Tak toto je super:


Dala som si vlasy do copu a nasadila som si svoje okuliare.
Inokedy síce nosím kontaktné šošovky ale chcela som totiž urobiť dobrý dojem
na toho šéfa.
A nakoniec som si natiahla úzke modré šaty. Bola som hotová.
Ešte som sa pozrela do zrkadla a potom som
si zavolala taxík.



Taxík ma vysadil hneď pred budovou. Je to naozaj obrovská budova.
Neváhala som a vkročila som dovnútra cez veľké sklenené dvere.
Trochu som sa poobzerala a potom som zamierila k tej nemodernej, starej
recepčnej.

,,Dobrý deň!"
,,Prišla som....
,,Ja viem!"
Skočila mi do reči.
,,Pre miesto sekretárky že ?"
,,Ano."
,,Tak na tretie poschodie potom rovno na koniec chodby a
vstúpte do sklenených dverí."
,,No a teraz ma ospravedlnte."
,,Ehm... ďakujem.



Tak takúto odpornú recepčnú som ešte nevidela!
Choďte tam a tam a hentam .Jáj! Mám sto chutí ju roztrhať. No a keď dostanem
túto prácu
tak sa s ňou budem musieť stretávať každý deň.
To neprežijem !Určite mi bude niečo blabotať.
Ale asi som sa ukecala lebo ja už stojím pred tými sklenenými dverami.



Len klud. Zaklopem a budem dúfať že tam šéf vobec bude.
Tak dotoho. Zaklopala som a vstúpila.
,,Dobrý deň."
,,Á dobrý deň."
,,Vy musíte byť Sára však?"
,,Áno to som."
,,Posaďte sa."
,,Tak sára povedzte mi niečo o sebe."
,,Mám 20 rokov......."
A takto prebiehal náš rozhovor .Potom ma poslal von na sedačku.





O pól hodinu

No skvelé. Sedím tu už pól hodinu ako nejaký bezdomovec a stále nič.
,,Sára."
Rozleteli sa dvere.
,,Mám pre vás dobrú správu."
,,Ano?"
,,Ste prijatá!"
,,Čo?"
,,To je skvelé."
,,Ďakujem."
,,Nemáte začo."
,,Poďte, ukážem vám vašu pracovňu."
Išli sme o niekoľko krokov ďalej.
,,Tak od budúceho týždňa tu budete pracovať."





,,Je to tu pekné a moderné."

,,He....ehm....ďakujem.

,,Snažil som sa to tu urobiť útulné."

,,A podarilo sa vám to."

,,No áno."

Poobzerala som sa po celej svojej pracovne. Je to tu fantastické ale radšej
by som už išla. Koli Tamare.

,,Viete ja by som už išla."
,,Prečo?"
,,Mám doma mačku ktorá ma už čaká."
,,Tak kľudne chodte."
,,Dovidenia."
Podali sme si ruky a odišla som.