Allisonin (ne) normalny zivot

Dakujem

12. Diel

Sedela som na posteli,

za žalúziami mama s ockom. Nie je to známe? Ale áno, stalo sa to pred chvíľou, možno už viem čo sa stane, možno sa to zmení, dúfam že zmení. Nechcem zasa spať, a dúfam, že Jamesovi nič nie je…
Mama bežala ku mne ako predtým, objímala ma, stískala, ocko len stál a usmieval sa. Zatiaľ je to tak ako bolo, až dovtedy... -

až dovtedy kým neprišla do izby sestrička. Sestrička, blondína s postavou, ktorá by stála za hriech. Jej blonďavé vlasy splývali s opálenou pokožkou a boli dlhé asi až po jej chrbát. Pozrela na mňa s tými jej prekrásnymi, belasými očami, ktoré musela ukradnúť anjelovi, lebo inak sa ten nádherný odlesk a farba zrodiť nemohli. Usmiala sa na mňa a povedala. “James Isbell, na izbe, 129 by ťa rád videl, bola by si ochotná isť za ním?” zakusla som si do pery, a pozrela na sadru.
“Aha, chápem,” Povedala a odišla. Chcela som po nej zakričať, ale v tom sa dvere otvorili a stála v nich druha dáma -černoška s notesom.

”No nazdar, krásavica.” Žmurkla na mňa a nasadila úsmev na jej širokých perách, aké mávajú černošky. ”Asi si ma pamätáš, som doktorka June Theabaldova, ošetrovala a operovala som ti nohu.” Žmurkla na mňa zase a potom sa pozrela na tú plavovlasú sestričku.

“Oh, jasné dáma, chvíľku ťa bude doprevádzať tento stroj, ja viem, nič moc, ale ak si tento “pobyt” chceš skrátiť, musíš sa s ním asi na 2 týždne naučiť žiť.” Povedala a hvízdla na spoločníka, starého dobrého Johna Baxtona.

“Jasné, ale na čo mám potom sadru?” pozrela som na ňu prekvapene a zakusla si do pery znova.”

“Ach ty moja, nebuď zvedavá.” Povedala so smiechom v hlase June a znova žmurkla.
“Okis, môžeme vyraziť, mladá dáma? Váš kočiar čaká a aj princ sa už nevie dočkať.” Zahrala sa na námorníka, ukázala na vozíček ukazovákom,

načo hneď John pristúpil k veci. Nasadil ma na to čudo a so smiechom sme odpochodovali. June je moc sympatická.

Keď sme prešli asi miliónmi sklenených dverí, miliónmi metrov stále neutrálnej bielej chodby, nakoniec sme aj tak zastavili pred dverami s číslom “129” kde bude ležať zdeformovaný James…popravde, nebola som si istá či som to chcela vidieť…

Prišla som do izby, a na posteli ležal James, doškrabaný, doničený. Musela som sa ovládať, aby som neplakala, to mi hovorila celu cestu sem June Theabaldova. ”Neplakať a tešiť sa že prežil. ”Vybavovala som si jej vetu už po 30. krát a usmiala sa na Jamesa. Ten ma zbadal a usmial sa. Bolo na ňom vidieť, že je neuveriteľné unavený. Slabým hlasom na mňa prehovoril.

”Ahoj, Alli, som rad že si tu, sestrička mi povedala čo ti bolo, je mi to moc ľúto. ”Povedal to chrapľavo akoby mu dochádzal hlas.

Povedal to chrapľavo akoby mu dochádzal hlas. Ja som to nevydržala a začala plakať. Pritúlila som sa k nemu a neustále hovorila ako ho ľúbim…
A nakoniec mi niečo prišlo na um. Nemohla som si pomôcť, vedela som že to nie je správna chvíľa, ale musela som.
“James, a čo si mi to chcel povedať v tom parku? ”Vyšlo zo mňa rýchlym tónom, na jeden dych.
James si odkašľal, nadýchol sa a pokračoval tým jeho hláskom

“Ide o to, že----------------“
Pokračovanie nabudúce
Diakritika:Lincey
Dakujem

Posledné slová pred pípanim prístrojov a mohutným nárekom. Nie mojim, ale Jamesovim. Sestrička rýchlo prišla, zobrala ostrú ihlu a zabodla ju do Jamesovej doráňanej pokožky.

Mňa tá blondína odviedla vedľa na vozíčku a rýchlo pochodovala cez tú istú chodbu…
Snažila som sa zastaviť vozíček, ale ako keď ´nemám nohy’?
“Prosím, poviete mi niekto čo sa stalo Jamesovi?” Pozerala som jej do očí tak dlho, kým neodvrátila pohľad, nezastavila vozíček, a nesadla si na jednu z mäkkých nemocničných gaučov na chodbe.

Všetko okolo mňa biele, ja sestrička, táto atmosféra mi príliš nevoňala…

“No, ide o to…”začala a pozrela na mňa takým tým pohľadom, aby ma prinútila povedať ‘to nevadí, nemusím to vedieť ´, ale to som vôbec v pláne nemala. Za každú cenu to musím vedieť.
Hlavou som jej dala pokyn k pokračovaniu.
Ona len vzdychla, asi som jej skazila plán…
“Ide o to, že Jamesov otec…ako to…povedať…odišiel…”

“Zomrel?”Pozrela som sa s očami vytreštenými ako žaba po útoku auta, a čakala na sestričkine vysvetlenie.
“Áno. Predávkovanie drogami, a ani ostatné organy nepracovali 100% asi len na 40%.”
Hneď mi to došlo…
“Alkohol?”Setrička so súcitom prikývla a odvrátila pohľad na dvere pred nami.
“Pani doktorka ťa očakáva, mala by si ísť.”Povedala a pomohla mi sadnúť si späť na vozíček. Potom ním pohla a smerovala ku dverám.

Dvere sa s vŕzgajúcim tónom otvorili a pri okne stála mladá žena.
Nevedela som načo sme tu, tak som iba sedela a pozorovala každý pohyb v miestnosti.

Sestrička zakašlala, na to sa tá mladá žena otočila, a hneď čo ma uvidela, usmiala sa. Prišla ku mne, a pošepkala “Ahoj, som doktorka Alonsová, ale môžeš ma volať Darla.” Vedela som že je doktorka, ved čo by tu potom robila?

“Dobrý deň, ja som Allison, viem, že ste doktorka, ale čoho?”Povedala som a ona sa pousmiala ešte viac.
“Psychologička, detská.”

“Psychologička? Ja nie som šibnutá, žiaden blázon, čo tu robím?”Myslela som že vybuchnem, vyskočím z vozíka a začnem všetko okolo metať a ničiť.
“Je toho na teba veľa, Alli, ja to viem. Cítim s tebou, nechcem aby si sa hnevala…teraz by si sa ale mala zoznámiť s novou izbou a novými spolumajiteľkami.”Pozrela sa na mňa a jej hypnotické, doslova hypnotické, oči smerovali stále na jeden bod. Na tie moje…
Už som mohla vedieť kto bude v nasej izbe. Nejaký blázni, ktorí ma zabijú skôr ako sa predstavím…
Z mojich budúcich zážitkov, teda myšlienok, ma prebrala sestrička silným myknutím vozíčka. Prešli sme zasa jedými sklenenými dvermi cez nekonečnú bielotinu, obišli veľa izieb, až nakoniec prišla na rad naša izba…konečne…



V izbe bolo útulne, bola to ružovo-bielo-modrá izba, vedľa dvier bola posteľ neobývaná s fialovou perinou a chladnou poduškou.

“Ahoj!”Prišla na prvý pohľad až veľmi detská dáma s červenými vlasmi a ružovým oblečením.

Na druhej časti izby, pri stene stala baba v čiernom, bolo vidno, že Emo štýl nezapiera.
Zložila som veci na tú posteľ, ktorá bola asi moja, a pozrela na sestričku.

Tá akoby videla že som bezradná a tak spustila. “Dievčatá, toto je Allison, bude tu s vami odteraz bývať. Môže to byť vaša kamarátka, čo poviete?

“Najprv nech sa zahrá so mnou!” Pískla tá ružová.

“Audrey, už s tým prestaň. Si veľká, nechovaj sa tak!” Pozrela vážne na ‘Audrey’ sestrička. Pozrela som na to dievča v kúte a zakývala na ňu. Odkývala mi a usmiala sa. Nie je to tu možno až také hrozné…

“Ozaj, Della, zmizli mi už tie čiary z tváre?”Až teraz som si všimla nepríjemné jazvy na Audreinej tvári

“Nie, zlatíčko, JAZVY ti ešte nezmizli. Volá sa to jazvy, nie čiarky.”Povedala, usmiala sa a odiša.
A ostalo to na mňa samé….
“Poďte, ideme sa rozprávať do tohoto, ako sa to volá, hmmm, kruhu!” Zvolala Audrey skákajúc po izbe…
pokracovanie nabuduce :wink:
Diakritika:Alison22, Dakujem

kraaaaaaaasa

nadhera najkrajsi pribeh.....

Po Audreyinom 2 minútovom skákaní okolo sme si sadli na mäkký koberček v ružovej časti izby.
“No tááák, ako sa voláš?” Pozrela a vycerila zúbky.

“Allison Atchinson.” Povedala som a jemne sa usmiala.
Emáčka sa pozrela okolo miestnosti ustrašene, potom s mykajúcimi viečkami zastavila na nás. Prečo tu vlastne je?
“A ty?” Povedala Audrey a hlas sa jej zatriasol ako roľníčky v zasneženej zime.

“Lo-Lola.”Povedala a vydýchla si. Mala dosť sympatický hlas.
“Vy sa nepoznáte?”spýtala som zadivene a uprela svoj pohľad na Audrey. Lola len zavrtela hlavou.

“Nie, ona len teraz prišla, ja som tu už dlho. Už si ani nepamätám kedy som prišla. ”Povedala, schúlila sa do klbka, zvalila na zem a začala sa hrozne smiať. Ja som sa pozrela na ňu a až teraz som si začala poriadne uvedomovať kde som…
Zrazu som počula zvuk akoby niekto škrípal nechtami po tabuli. Vychádzalo to z Audreyinych úst. Chytala sa za hrudník, pravdepodobne nemohla dýchať.
Lola neváhala, zdrapila ma za ruku a utekala z izby.
“To ju tam necháme samu?” Opýtala som sa a zastavila ju.
Ona zavrtela hlavou a znova utekala, znova s mojou rukou v tej svojej.

Zastavili sme pred bielymi dverami. Lola nečakala a bez klopania vtrhla dnu.
“Audrey, ona sa, ona sa dusí.” Povedala tichým hláskom tej blonďavej sestričke, ‘Delle’, ako ju nazvala Audrey.

Della utekala po dlhej chodbe, popri behu zavolala aj Johna Baxtona, zobrali už pomaly nedýchajúcu Audrey zo zeme a odniesli nevedno kam.

Pozerala som na to, ako mladé dievča umiera. Bolo to strašné…Pomaly sa mi hrnuli slzy do oči,

ani som o tom nevedela a bola som v Lolinej náručí.

Odišli sme spolu do izby a tam sme si sadli na zem. Chvíľu sme len tak sedeli, neviem ako dlho, čas sa mi vymazal z hlavy.
Išlo by to takto možno aj hodiny, ale nakoniec som prehovorila.
“Nevieš či sa jej to stáva často??” Asi hlúpa otázka, ale mne inteligencia vymizla z mozgu. Zostali iba milióny myšlienok, ktoré v hlave prúdili a prúdili…Nechceli von.
“Neviem, prišla som iba pár hodín pred tebou. ”Povedala potichúčku, a skrčila sa.
“Hmm, a prečo si vlastne tu?”

“Ja…”Povedala, ale v tom vstúpila doktorka June.
Lola sa usmiala a June opätovala svoj povzbudzujúci úsmev nám obom.
Potom mi pomohla vstať a povedala ”Doktorka Alsonova.” žmurkla a mykla rukou, na znak ‘čas na napochodovanie do jej kancelárie.’
Pozrela som na Lolu a usmiala sa. Ona spravila to isté, potom už len buchli dvere.

Po chodbe sa rozliehal náhly beh. Oproti utekala Della. Asi sa niečo stalo s…Audrey
Prehltla som naprázdno
Pokračovanie nabudúce.
Diakritika:Lincey , dakujem

To je super.prosím o ďalší diel.